Ľubo Dobrovoda – Ja malkáč

Pred prázdninami som mala také obdobie, že som mala smolu nie len na zlé detektívky, ale na zlé knihy vo všeobecnosti. Až túto sériu prerušil malý Malkáč. 

Jedna vec sa mi na tej knihe nepáčila – a to sú divné slová, ktoré spisovateľ používa v textoch mimo hlavného románu. Napr. slovo hneď na obálke – „srandovinový“. Nepáčili sa mi ani oba predhovory, ani text O autorovi. Inak je to už ale potom radosť čítať.

V prvom rade obdivujem spisovateľovu pamäť. Ja si ani zďaleka nepamätám svoje detstvo tak ako on. Možno musel viaceré spomienky získať od pamätníkov, možno musel fabulovať, ale celý príbeh znie veľmi reálne a odsýpa plynulo.

Ďalšou silnou stránkou knihy je jazyk hlavnej postavy. Máte pocit, že Vám to naozaj rozpráva päť ročné decko. Také to detské vnímanie reality: „on už mal šesť rokov, bol dospelý a používal slovo trtkať“. To detské vnímanie reality, resp. jeho neporozumienie reality, ma na každej strane privádzalo k smiechu: „Tati, prečo si nešiel otvoriť? Ty si sa bál? Tatko pred seba natiahol ruky. Predstav si, keby som sa na také prasa naštval a týmito rukami ho roztrhal na kusy! Hneď ma zavrú. Neviem, ako by tatko tými rukami trhal pána Lupráka. Lebo včera s nimi nemohol otvoriť ani kompót, stále robil hajta, hajta, bol červený a kompót potom otvorila mama.“ Je to naozaj srandovné a uveriteľné.

Potom je tu doba – spisovateľ sa narodil v roku 1962, opisuje obdobie keď bol v škôlke malkáčom, potom veľkáčom, potom trochu školu, takže ak dobre rátam, sme niekde okolo tisícdevädstošesťdesiatehoôsmeho. Rada čítam o tých rokoch a mrazí ma pri tom. Ale aj túto skutočnosť poňal spisovateľ spôsobom sebe vlastným: „Keď som bol malkáč, boli sme v Liberci v kine Moskva na Snehulienke. Najprv išiel taký film, v ktorom nejakí ujovia chodili a taký hlasný hlas hovoril Prezident republiky privítal Leonida Brežneva. Vtedy som sa mamy spýtal To už jsou ti trpajzlíci. A všetci sa smiali a nejaký pán hovorí Matko, vysvětlete tomu decku rozdíl medzi trpajzlíkem a tajtrlíkem. A hneď sa zasvietilo a už bolo po Snehulienke. Prišli policajti a hovorili Vaše občanské prúkazy. A my deti sme revali, ale aj tak nič nebolo“. Srandovné a uveriteľné. A zároveň smutné. Som rada, že toto už máme za sebou.

A potom sú tu charaktery postáv románu. Malkáčov otec, to je úplný magor: „Najlepšie je otvoriť okno v tuneli. Dookola lietajú obrovské iskry, všade je plno tmy a dymu z lokomotívy. Akurát nemám rád, keď mi tatko privrie hlavu do okna, lebo nechce mať vnútri dym. Krista aj s oknom! huláka a myká ním hore-dole“. A potom si ešte Malkáč väčšinou zlízne facku. Všetci tí, ktorí zažili, že ich rodičia po nejakom úraze nepohladkali a neupokojovali, ale naopak nakričali na nich, že si nedávali pozor, vedia o čom hovorím. A keď ste Vy sami takým rodičom, tak Vás táto kniha len upokojí. Trošku smutno je mi z Malkáčovej mamy, na konci knihy sa jej veľmi nedarí, takže tu sa napĺňa ďalšia charakteristika knihy z obálky: Román SMUTNO-srandovinový. Ostatné postavy sa nachádzajú niekde medzi otcom a mamou, takže celé je to srandovné, miestami smutné, ale najmä uveriteľné. A ešte vyzdvihujem ilustrácie, tie sú fakt veľmi pekné a výstižné.

Z tejto knihy čítala Karolína Lojeková na Popradskom dni literatúry v Martinuse. Osobne by som nezvolila ten úryvok, ktorý zvolila ona – bolo tam na môj vkus veľa smrti, krematórií, mŕtvol, popola a vulgárnych slov na to, že pri tom čítaní boli aj deti. Ale inak to bol výber knihy veľmi dobrý. Knihe dávam 9*/10, Simonečke ďakujem za požičanie a teším sa na Veľkáča.