Zygmund Miloszewski – Domofón

Vo všeobecnosti nemám veľmi rada horory. Ale mám rada Miloszewskeho štýl písania. Tak som skúsila Domofón.

Zygmund Miloszewski je poľský spisovateľ (sooo obvious). Napísal detektívnu trilógiu o prokurátorovi Teodorovi Szackom, za prvé dva príbehy dostal ceny, v treťom diely to celé ukončil. Nechce ďalej prispievať do žánru detektívky, ktorý sa podľa neho uberá zlým smerom. V tomto s ním súhlasím, už som unavená z tých prekombinovaných a často už nereálnych a neuveriteľných detektívnych príbehov. A spisovateľ sa s týmto žánrom v tomto duchu rozlúčil priam majstrovsky: tretí diel trilógie nemá ani hlavu, ani pätu, skončí sa tak, že si človek povie: „a toto má byť čo“... celé zlé. Ale štýl písania ostáva výborný. 

Domofón je, paradoxne, spisovateľovým debutom. Ja by som tipovala, že to napísal až po Szackom, pretože je to napísané „vyspelo“, ale opak je pravdou. Číta sa to dobre, dej  je zaujímavo „zostrihaný“, a keďže viem, že ide o horor, tak ma ani „ducharina“, ktorú ja neznášam, neprekvapí a nevadí.

Ako sa píše na obálke, je to sídliskový horor. Opäť raz som sa presvedčila, že v paneláku na sídlisku nechcem bývať ani za nič. Mladý pár prichádza do svojho nového bytu... a začnú sa diať veci. Najprv sledujeme typické sídliskovo-panelékové problémy: otrasná predavačka v miestnom obchodíku, čudná suseda, výťahy, ktoré nikdy nie sú tam, kde je ich treba, malý bytík, ešte menšia pivnica...

Okrem mladých manželov sa bližšie zoznamujeme so skrachovaným spisovateľom a mladým študentom. Máme tu policajtov, ktorý vyšetrujú nehodu vo výťahu, čosi tušia, čitateľ čaká, čo za detektívka z toho vylezie. Nevylezie, je to horor, policajti sú odstavení na vedľajšiu koľaj a obyvatelia paneláku sa ocitajú uväznení temnou silou v jeho vnútri a musia si pomôcť sami. Pochopiteľne, so zvyšujúcim sa tlakom sa odhaľujú viaceré charaktery, sledujeme sondu do duše uzavretej a vydesenej komunity, čakáme, kedy sa to zvrhne. Sympaťáci sa stávajú zločincami, inteligentom hrabne, lúzri zrazu držia ostatných nad vodou.

Tajomné, mysteriózne, škoda akurát tej pointy – celý panelák sa nachádza na bývalom cintoríne na mieste, kde boli pochovávaní samovrahovia, ktorých k samovražde dohnala kliatba uvalená upálenou bosorkou na hranici. Klišé, ale zase, keby išiel autor do niečoho prešpekulovanejšieho, možno by to tiež nedopadlo najlepšie. 

Výhodou knižného hororu je to, že keď som už veľmi vystrašená a znechutená, jednoducho preskočím odstavec a zmiernim tlak. Možno preto sa mi Domofón páčil, že som si tú dávku napätia sama vyregulovala. A zvyšok na mne zaúčinkoval. Kniha má odo mňa 8*/10, dva body dole za klišéovitú pointu.