Camilla Läckberg – Anjeličkárka

Camillu Läckberg označujú ako kráľovnú severskej krimi. OK, beriem. Má svoje chyby, ale svojim knihám, príbehom a postavám vládne pevnou rukou.

Vo viacerých knihách sa objavujú slabé stránky. Príšerný šéf miestneho policajného oddelenia – to snáď ani nie je možné, že niekto vypustí takýto charakter do literárneho sveta. Ďalej – priveľa lásky. Všetci sa tam ľúbia – policajt so svojou ženou (tí sú inak super dokonalí, žiadne chyby, ak sa aj náhodou nejaké vyskytnú, tak sa veľmi rýchlo prepáčia, no nemilujte ich). Aj psychopat so svojou psychopatickou ženou. Všetci sú aj napriek svojmu veku krásni, milí, múdri šikovní, a keď sa to do príbehu hodí, tak aj dostatočne psychopatickí, násilní, tajuplní. Všetko tak dokonale, že je tomu veľmi ťažké uveriť.

A aj samotné príbehy, zápletky, pointy – prešpekulované, na hlavu postavené argumenty, ktoré sú niekedy vo výsledku vyskladané tak na silu, že jednoducho nesedia, nech sa pani Camilla aj rozkrája. A potom je potrebná obhajoba celého zločinu: „Prečo to urobil? To sa už nikdy nedozvieme, ale zrejme v detstve...“ „Kde to skončilo? Nevieme, už to zrejme nikdy nenájdeme.“ A podobne.

Čo ale Läckbergovej kriminálkam uznávam je jej nezameniteľný štýl písania. V každej knihe sa prelínajú dve dejové línie, jedna z minulosti, ktorá má vyústenie v tej druhej, prítomnej, a na konci sa pekne krásne stretnú a všetko vysvetlia. Obe dejové línie sú zároveň dobre „zostrihané“, takže keď už aj jednu dočítate a chcete si dať v čítaní pauzu, tak Vás tá druhá nepustí. A potom je zrazu jedna v noci a Vám je jasné, že knihu nepustíte, kým ju nedočítate, aj keď treba o piatej vstávať.

Anjeličkárka sa čítala veľmi dobre. V roku 1974 z ostrova zmizla bez stopy rodina, ostala len ročná dcéra, ktorá sa teraz vracia do rodičovského domu v snahe zrekonštruovať ho spolu s manželom. Pred časom prišli o syna, takže druhá záhada v pozadí. Okrem toho, niekto sa im to tam celé pokúša podpáliť = záhada č. 3. A potom štyria chlapci, svedkovia z roku 1974, dnes páni, z ktorých každý si nesie vlastný balvan na pleciach = záhada č. 4, 5, 6 a 7. A ešte okrem toho príbeh anjeličkárky a jej dcéry a vnučky – záhady č. 8, 9 a 10. Pánečky, ako toto dopadne? Nepustím knihu z ruky, kým sa to nedozviem...

Bohužiaľ, presne tak, ako som to predpokladala. Rýchlo vysvitne, že štyria páni si okrem vlastného osudu nesú aj spomienky na spoločné tajomstvo. Už ide len o to, kto to nevydrží ako prvý. Potom óóóbrovský zvrat – manželovi hlavnej hrdinky prepne a dochádza k prekvapujúcemu prekvapeniu. No a potom ešte trochu pýchy, týrania, pomsty, sociopatie; primiešame opustenie dieťaťa vlastnou matkou, neveru, zvádzanie a kopu pubertiakov na jednom mieste a výsledok je na svete: zlátanina, ktorej zrejme už ani samotná autorka neuverí.

Anjeličkárke dávam 6*/10. Nie je to pre knihu od Camilly Läckberg zatiaľ najviac, ale vo všeobecnosti to nie je ani úplný prepadák. Kráľovná severskej krimi je záruka, ktorá nesklame.