Jean Giono - Muž, ktorý sadil stromy

Ak budete mať niekedy veľmi málo času na knihu, alebo si budete chcieť prečítať niečo krátke, alebo budete mať chuť na knihu, po ktorej vo Vás ostane veľmi príjemný pocit – odporúčam Muža, ktorý sadil stromy.

Silný príbeh o mužovi, ktorý jeseň svojho života trávi v krutom a vyprahnutom prostredí, v ktorom žujú krutí a (emočne) vyprahnutí ľudia. Elzéard Bouffier žije v samote so svojimi ovcami, ktoré pasie a popri tom sadí stromy. Sadí ich systematicky, trpezlivo s vidinou, že sa pustatina, v ktorej žije, jedného dňa s výhľadom 20 – 30 rokov zazelená a opäť v nej zašumí voda.

Je to silná kniha. Kto z nás by sa dnes vedel venovať niečomu takému? S vidinou výsledku v nedohľadne? S vedomím, že dve tretiny našej námahy vyjdú naprázdno, aby sa len jedna tretina ujala?

Opisy lesa, ktorý z námahy jedného človeka vyrástol, sú nádherné. Môžete ležať v posteli, vedľa kričia deti hádajúc sa o niečo, ale Vy tu nie ste. Vy kráčate zeleným lesom, dýchate svieži vzduch, počujete šumieť listy a zurčať potok. Obrazy lesa Vás pohltia tak hlboko, že na konci sa budete chvíľu spamätávať a aklimatizovať na realitu.

Kniha sa nevyhýba ani tradičnému problému, že človek chce každý les buď vyťažiť, alebo manažovať. Lebo veď „príroda to predsa nemôže zvládnuť sama“. Neznášam ten prístup a je mi z toho veľmi smutno, aj pri čítaní tejto knihy. Ale o tom nabudúce pri inej knihe.