Elena Ferrante: Neapolská sága (Geniálna priateľka, Príbeh nového priezviska, Tí čo odchádzajú / tí čo ostávajú, Príbeh stratenej dcéry)

Geniálny príbeh geniálnych priateliek geniálnej spisovateľky s geniálnymi obálkami jednotlivých kníh... a tak ďalej.

Celý čas je záhadou, kto je vlastne tou geniálnou priateľkou – Lila, ktorá má prirodzený talent, ale nikdy ho na škole dostatočne nerozvinie, alebo Lenú, ktorá až taký talent nemá, ale je usilovná, zásadová a možno aj trochu tvrdohlavá, odhodlaná prekonať svoju rodinu, štvrť, v ktorej býva, samotný Neapol, a preto študuje čo jej sily stačia?

A je to vôbec príbeh o priateľstve? Mne to tak nepripadá, skôr ako sled udalostí, v ktorých jedna ubližuje druhej a tá druhá jej to vždy skôr či neskôr odpustí a snaží sa pomôcť. Príbeh dievčaťa / ženy, ktorú muži zbožňujú a ženy nenávidia, ktorá zažije aj ťažké časy ale nakoniec sa nad všetko povznesie. A príbeh dievčaťa / ženy, ktorá celý život drie, aby niečo dosiahla, aby sa vymanila z prostredia, z ktorého pochádza, ale ktorej sa to nedarí a jej nepokoj ju stále ženie späť – a nanešťastie vždy späť k svojej priateľke, nech sa snaží ako chce, aby to tak nebolo.

Poznáte ten stav po prečítaní knihy, keď si poviete: „Hej, a to je čo toto? Koniec? Takýto? Naozaj?“ a máte pocit, že sa skončilo niečo vo Vás, že sa zatvorili nejaké Vaše vlastné dvere, že sa skončila nejaká kapitola Vášho vlastného života? Mne tak ostalo clivo po skončení tretej knihy tejto ságy s názvom Tí čo odchádzajú, tí čo ostávajú. A ostala som nahnevaná, pretože Lenú, mala niekoľko krát možnosť presvedčiť sa, že láska jej života – Nino – za to vôbec nestojí, aby sa s ním dávala dokopy. Že je to melancholický, krutý a bezohľadný chlapec. A na konci trojky aj tak opúšťa svojho manžela a svoje dve dcéry práve kvôli nemu. „To váááážne?“ hovorím si a je mi z toho veľmi smutno. Až tak, že sa ma môj muž pýta, že čo mi je, čo som taká nijaká, čo sa deje? A ja odpovedám, že nič, no čo mu budem vysvetľovať, že som nešťastná, lebo sa hlavná postava z knihy, ktorú som práve dočítala, zachovala ako totálna krava? Rýchlo zohnať štvorku – Príbeh stratenej dcéry – recenzie na Goodreads sľubujú dobrý koniec... aj keď, aký je to dobrý koniec? Zatiaľ po troch dieloch 10*

No a čo povedať o poslednej časti tejto ságy? Úžasné, hrozné, smutné, rýchle... ? Asi z každého trocha, podľa uhla pohľadu.

V prvom rade, celý príbeh sa mimoriadne zrýchli. Kým prvých 36 rokov oboch dievčat je popísaných v prvých troch knihách, zvyšok života je zhrnutý v jednej – poslednej. Kým na začiatku poslednej knihy sa dcéry oboch hlavných hrdiniek narodia, v závere majú 30 rokov. A kým v prvých troch knihách sledujeme vzrušujúce dobrodružstvá oboch hlavných hrdiniek, teraz sa pomaly prepracúvame k tomu, že aj napriek tomu, že Elena má tri dcéry, v závere knihy (a svojho života) ostáva sama, opustená. A vo vzácnych príležitostiach, keď ju prídu navštíviť jej dcéry, sa túli so svojimi vnúčatami a s úžasom pozoruje mladosť a život dievčat, ktoré má ona už nenávratne za sebou. A Lila nedopadne lepšie.

Ak ste niekde uprostred svojho života, prvú polovicu začínate bilancovať a tej druhej sa začínate pomaly obávať, a ak sledujete ako Vaše vlastné deti nenormálne rýchlo rastú, nebude to ľahké čítanie. A čo s tým? No asi sa prestať konečne trápiť vecami, ktoré človek neovplyvní, nezaoberať sa hlúposťami (a hlupákmi) a vychutnávať si pekné okamihy dňa. Stískať sa so svojimi deťmi, kým o to ešte stoja. A vychutnávať si ich krik, hádky a spev, lebo jedného dňa dom utíchne, a potom už bude neskoro.