Carlos Ruiz Zafón – Tieň vetra

Prvý krát som túto knihu čítala pred šiestimi rokmi, keď sa mi narodil syn. Naivka – myslela som si, že budem doma, on bude spať a ja nebudem vedieť čo s voľným časom :D Nakoniec som dopadla tak, že som tú knihu čítala dva týždne, každú chvíľu po pol strane, po jednej, max. po dvoch. Kniha bola fajn, ale nespadla som z nej na zadok. Pripísala som to faktu, že je to príbeh, na ktorý treba mať čas, do ktorého sa treba ponoriť a nevystrčiť z neho nos, kým ho človek nedočíta.

Čo je najviac super: je to kniha o knihe (s názvom Tieň vetra). Sledujeme dva príbehy: príbeh mladého Daniela, kníhkupcovho syna, a Juliána, autora knihy Tieň vetra, ktorá sa k Danielovi dostane. Celý príbeh je o knihách, kníhkupectvách, literatúre, čítaní, písaní, pere Victora Huga... Sen každého knihomoľa.

Potom som si postupne prečítala aj Anjelskú hru a Zajatca z neba – knihy, ktoré bezprostredne súvisia s Tieňom vetra. Dej Anjelskej hry sa odohráva v rokoch pred tým, ako sa Daniel narodil a ja som vlastne až na jej konci pochopila, že je to úvod k Tieňu vetra. Zajatec z neba je zase jeho pokračovaním. Dnes si tie knihy už vôbec nepamätám, nechávam si ich ale v knižnici a časom sa k nim opäť vrátim. Paradoxne – viac si pamätám ďalšiu knihu od Zafóna, ktorej som sa už medzičasom zbavila. Marína – je to (asi?) horor, nechutný. Dobre sa to čítalo, aj napínavé to bolo, ale pointa... celé zle.

No ale vráťme sa k Tieňu vetra. Teraz, po šiestich rokoch som opäť dostala chuť prečítať si tento príbeh. Dostala sa ku mne tá kniha v angličtine, tak som chcela spojiť príjemné s užitočným. Prerátala som sa ale na viacerých frontoch.

Po prvé: opäť sa vyskytol problém s nedostatkom času, opäť som to čítala dva týždne. Boli dni, keď som neprečítala ani stranu, boli dni, keď som prešla ledva 5 – 6 strán, a preto som to už chcela na konci doraziť, tak som začala švindľovať a preskakovať niektoré pasáže. Navyše, angličtina ma mierne zdržiavala, takže to celé trvalo príliš dlho a už ma to celé unavovalo. Darmo, je to kniha, ktorej sa treba venovať naplno.

Po druhé: mám teraz také detektívkové obdobie a po tejto knihe som siahla ako po dvojitej detektívke: rieši sa záhadný muž prenasledujúci mladého Daniela a rieši sa záhada okolo osudu Juliána. Čo som si však neuvedomila: že to nie je čistá (double) detektívka. Ak by to mala byť detektívka, musela by mať max. 200 strán a v tom prípade by ju na jeden šup zhltol aj ten najzaneprázdnenejší knihomoľ. Toto je však košatý román opisujúci krásy Barcelony, je to historický text o vojne v španielsku, je to sonda do duše mladého muža zmietajúceho sa na prahu dospelosti v snahe vysporiadať sa s láskou k dievčaťu (dva krát), je to filozofický traktát o literatúre, analýza vzťahov medzi otcami a ich deťmi, príbeh pevného a oddaného priateľstva (Danielovho aj Juliánovho), aj láska, aj vražda, aj priateľstvo aj nenávisť... Je tam toho veľa, s tým treba počítať a byť na to pripravený. Čo som ja nebola.

Ak by som mala urobiť rebríček svojich najobľúbenejších kníh, určite by sa kniha Tieň vetra dostala do prvej desiatky. Vrelo ju odporúčam, zároveň však podotýkam, že si na jej prečítanie treba vyhradiť priestor a čas. A treba sa pripraviť na to, že čitateľ bude rozpletať viacero časových a dejových línií a bude musieť mať trpezlivosť celé to prelúskať. Výsledný efekt ale nesklame. Ja som tentokrát pripravená nebola – preto jej dávam len 7*/10. Pri inej príležitosti a v inom časovom a duševnom rozpoložení by ale určite dostala plnú desiatku.