Prečo som sa rozhodla blogovať?

Nebudem to tajiť – hlavnou myšlienkou bolo udržať FB profil Popradského dňa literatúry živým. PDL je podujatie pri príležitosti marca – mesiaca knihy, ktoré som vymyslela, obehala, koordinovala a najmä by som ho rada znova a znova organizovala v meste Poprad. Na prvý krát to nebolo zlé, a mojou víziou do budúcnosti je pritiahnuť na toto podujatie čo najviac knihomoľov/čitateľov/ bookloverov...

Od začiatku mi bolo jasné, že FB profil tohto podujatia po jeho skončení „zaspí“. Chcela som ho v pravidelných intervaloch „prebúdzať“ zaujímavým obsahom, no to, čo som našla na nete mi prišlo slabé. Prečo by mala niekoho zaujímať fotka krásnej knižnice, knihomoľský vtípek alebo blog niekoho iného, keď toto všetko už na nete je. A ak človek sleduje podobné stránky ako ja, tak to už 100 x na FB videl. PRETO som si povedala, že ak má byť PDL zaujímavý a jedinečný, musím ho naplniť vlastným obsahom.

Navyše, minulého roku som začala používať Good Reads – fantastická vec, ale... Je to v angličtine, medzinárodné, príspevky ku knihám často v pôvodnom znení, často krát som z dostupných reviews nič nemala (francúzština, arabčina či švédčina naozaj nie sú moja šálka kávy). Okrem toho, kniha sa dá hodnotiť len od 1 po 5 hviezdičiek, čo je pre moje potreby žalostne málo. No veď uvážte: Keď dám Jerofejevovým Petuškám jednu hviezdičku (lebo nula sa nedá dať), tak potom musím dať Sorokinovmu Ľadu a Metelici, alebo Karikovej Tme 2*. Potom musím dať takému priemernému zážitku ako je McBainov Posledný tanec automaticky 3 hviezdy. No a keď takým lahôdkam ako Dcéra snehu od Eowyn Ivey alebo Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť od Mary Ann Shaffer a Annie Barrows pridelím 5*, všetko ostatné spadá pod 4*, a to už je veľmi nefér a zavádzajúce. Od istého času mi už jednoducho škála „Nepáči – OK – Páči – Veľmi páči - Úžasné“ nestačí.

Good Reads je skvelá vec ako štatistický prehľad, čo všetko človek za rok prečítal. Plus ako sociálna sieť s kamošmi čitateľmi je to tiež fajn. Ale okrem tých hviezdičiek ma hnevala ešte jedna vec, a to mne nevyhovujúca možnosť robiť si komenty, denník k prečítaným knihám. Dá sa tam napísať review, ale ja nechcem písať review. A ako sa vlastne píše review, čo budú od toho ľudia očakávať? Je tam už komunita ľudí, niekto napíše „Páči/Nepáči“, niekto dá pár poznámok, niekto začne zoširoka o čom kniha je, ako sa spisovateľ vyvíja až po metaprepojenia na široké knižné univerzum... Nič pre mňa. Ja si chcem len napísať vlastné dojmy z knihy, čítania, knižného podujatia alebo nejakého čitateľského zážitku. Bez toho, aby som bola zviazaná nejakými pravidlami alebo očakávaniami.

Takže som sa viac-menej rozhodla začať blogovať. Výhody to má tri: vlastný denník, prideľovanie až 10 hviezdičiek ku knihe a podpora Popradského dňa literatúry. Od začiatku som si uvedomovala aj nevýhody s tým spojené. Najprv som sa musela prelúskať internetmi, aby som prišla na to, ako si taký blog založiť. Ďalej je na to potrebný voľný čas, a kde ten nájsť, keď niekedy nemám čas knihu ani prečítať, nie to ešte o nej voľačo napísať. Ale hlavne: keď som sa už pevne rozhodla, že s tým začnem, dal ma dole môj brat, IT specialist, že blogovanie je blbosť a blogeri sú idioti. Ha...