Živica

Jedna z cien, ktorú do žrebovania na Popradskom dni literatúry venoval Martinus, jeden zo spoluorganizátorov, bola aj kniha Živica. Zaujala ma na prvý pohľad. Nechcela som si o nej prečítať veľa, ale predsa len: „Severskou krimi roku 2016 sa stal román, ktorý s detektívkami nemá veľa spoločného.“ No uznajte, tomu sa nedá odolať. A potom ten obal - čo to na tom obrázku vlastne je a čo to má znamenať?! Voľba bola jasná: kúpiť / zohnať / požičať a prečítať. A to čo najskôr!

Poznáte tú rozprávku o tom, ako mala dievčina komusi doniesť dar/nedar? Tak Živica je presne také niečo: Kniha/Nekniha. Je „sooo beautiful“ a „so ugly“ zároveň. Nie je to detektívka, ale je tam aj vrah, aj niekoľko mŕtvol. Je to „neuveriteľne krutý, ale svojim spôsobom aj krásny román“. Je to taká blbosť... ale vlastne moment, takto predsa niektorí ľudia žijú. Takto nemôže vyrastať žiadne dieťa... vlastne, hop, takto niektoré deti naozaj vyrastajú. A potom tá obálka: ani za nič nemôžete prísť na to, čo to má znamenať, a potom, keď si tú knihu prečítate, je Vám zrazu všetko jasné.

Čítať tú knihu bola radosť. A zároveň aj utrpenie. Priznám sa bez mučenia, že koniec knihy som nezvládla a zo desať strán preskočila. Jednoducho som nemohla čítať o tom neskutočnom prostredí, v ktorom tá rodina žije.

Viac neprezradím, určite odporúčam prečítať, majú ju aj v Podtatranskej knižnici v Poprade na Západe, ale pravdepodobne si ju budete musieť zarezervovať. Dávam jej s čistým svedomím 9*/10.